Dátum: 29.06.2017 | Meniny má Peter a Pavol, Petra | Teplota: 0,0 °C | Vlhkosť: 0 % | Predpoveď: | Pranostika: Na Petra, Pavla deň jasný, čistý rok úrodný bude istý.

História do roku 1848

 

V 14. storočí začali ľudia na celom severozápadnom Slovensku osídľovať menej úrodné horské oblasti. V dôsledku populačného prírastku osídlili kolonisti aj okolie štiavnického potoka, kde sa pôda dala poľnohospodársky využiť. Podľa Štiavnického potoka pretekajúceho dolinou dostala vznikajúca obec svoje meno. Osídľovanie Štiavnickej doliny iniciovalo Považskobystrické hradné panstvo, ku ktorému patrila naša dolina už od 14. storočia, preto Štiavnik od svojho vzniku bol poddanskou obcou Považskobystrického panstva.

 Hoci okolité husté lesy poskytovali stavebné drevo a vyklčované rúbaniská dostatok paše pre dobytok, začiatky boli pre prvých osadníkov ťažké. Aspoň načas im preto považskobystrické panstvo udelilo rozličné výhody, aby si mohli vybudovať obydlia i hospodárske objekty a nestratili záujem osídľovať či kultivovať chotár. Po niekoľkých desaťročiach Štiavnik stratil výhodnejšie postavenie a majitelia považskobystrického panstva určili poddaným v Štiavniku podobné podmienky ako ostatným dedinám na panstve.

 Presný dátum vzniku Štiavnika nepoznáme. Hodnoverný písomný doklad, kde sa Štiavnik prvýkrát spomína ako obec, pochádza z roku 1439. Ide o listinu Albrechta Habsurského, v ktorej je Štiavnik uvedený ako „possessio seu villa Sczewnyk“, čo znamená osídlenú dedinu, pozostávajúcu z viacerých osád. Písomné pramene z tohto obdobia zachytávajú pôvodný majetok patriaci k hradu, ku ktorému patrilo v roku 1439 mestečko Považská Bystrica a šestnásť dedín, medzi nimi aj Štiavnik.

V čele dediny stál dedičný zákupný richtár – škultét. Organizoval poľnohospodárske i lesné práce a dohliadal na plnenie povinností poddaných voči zemepánovi. Nad obyvateľmi mal nižšiu súdnu právomoc, nesmel ale súdiť hrdelné zločiny. Dedičnosť funkcie znamenala, že obec spravoval jeden rod po viac generácií. Iba tento rod požíval v dedine privilégiá, čo bolo v záujme zemepána.

 Poddanému ľudu sa žilo ťažko. Všetci obyvatelia v dedine boli večnými (dedičnými) poddanými svojho zemepána, všetci si preto museli plniť poddanské povinnosti. Pripútaní k pôde, na ktorej hospodárili, znášali rozličné feudálne bremená. Zaťažovali ich naturálne dávky, platby a roboty.

 Štiavnickí poddaní sa delili na sedliakov (coloni), ktorí mali v držbe roľnícku usadlosť alebo jej časť a želiarov (inquilini). Želiari vlastnili príbytky a menšie hospodárske objekty, príp. aj kúsok poľa. Postupne sa začala vytvárať spoločensky najnižšia vrstva, podželiari (subinquilini), ktorí nedokázali zhromaždiť prostriedky ani na vybudovanie príbytku. Z podželiarov sa grupovala dedinská chudoba. Zväčša pracovali ako nádenníci a sluhovia na panstve či u bohatších sedliakov.

 V roku 1458 odmenil kráľ Matej Korvín verné služby Ladislava Podmanického, keď mu listinou vydanou 15. marca 1458 v Budíne daroval Považskobystrický hrad aj s panstvom. Štiavnik je v listine uvedený ako Chewnyk. Do držby majetkov uviedla Ladislava Nitrianska kapitula listinou z 26. mája 1458. Od tohto dňa Ladislav Podmanický a jeho potomkovia približne sto rokov ovplyvňovali život v našej dedine.

Príslušnosť Štiavnika k Považskobystrickému panstvu potvrdzuje listina Mateja Korvína zo 6. marca 1471 vydaná v Budíne. V súpise majetkov patriacich panstvu je Štiavnik (v orig. Schewnyk) uvedený ako poddanská obec.

 Informácie z písomných prameňov o dejinách obce sú v tomto období ešte skúpe a umožňujú nám iba načrieť do dejín Štiavnika. O jeho dobrom hospodárskom postavení vypovedá listina turčianskeho konventu z 20. júla 1498. Spomína sa tu škultét Juraj zo Štiavnika (v orig. Georgius de Szchawnyk), ktorý mal každý rok vyplatiť Jánovi Podmanickému 20 zlatých. Ostatní dediční richtári zo susedných obcí mali platiť iba po 10 zlatých.

 V čase keď Štiavnik patril Podmanickým, žilo v jeho chotári aj valaské obyvateľstvo. Prvé správy o Valachoch na Považí pochádzajú z prelomu 15. a 16. storočia. Prichádzali po hrebeňoch hôr a pasúc svoje stáda prenikali do riedko obývaných, ale i do nových, ešte pustých oblastí. Zároveň Valasi doosídľovali usadlosti opustené domácimi obyvateľmi.

V prvej polovici 16. storočia vzrastal záujem feudálnych pánov o využívanie horskej pôdy. Expanziou do hôr chceli ešte viac zveľadiť svoje majetky. Valasi tak prichádzali ako na zavolanie. Netrvalo dlho a uhorskí zemepáni ich na svoje územie nielen pozývali, udeľovali im dokonca rozličné výsady.

Časť Valachov usadená na horných koncoch starších osád sa okolo polovice 16. storočia začala zaoberať prácou na poliach vo vyšších horských polohách, kde slovenskí obyvatelia dovtedy neprenikli. V ťažkých časoch, keď Turci v časti Uhorska upevnili svoju nadvládu, stával sa jeho sever, teda približne dnešné Slovensko, útočiskom pre obyvateľov z obsadených oblastí. V snahe využiť čo najefektívnejšie všetku pôdu zaľudňoval v druhej polovici 16. a začiatkom 17. storočia vysoko položené horské oblasti už nielen valašský, ale tiež slovenský ľud. Rozširovaním existujúcich osád na ich horných koncoch či zakladaním nových osád vznikali v horách kopanice a kopaničné hospodárstva. Valasi postupne splývali s domácimi obyvateľmi.

 Rod Podmanických vymrel po meči. Panovník Ferdinand I. predal Považskobystrický hrad spolu s priľahlým panstvom Gašparovi Šerédymu, jeho manželke Anne Méreyovej a ich synovi Jurajovi za 50 000 zlatých. Svedectvom o predaji je text listiny vydanej Ferdinandom I. vo Viedni 13. mája 1560. Medzi majetkami sa uvádza i Štiavnik. Gašpar Šerédy ale v roku 1563 zomrel bez potomkov a jeho manželka - vdova sa v roku 1571 vydala za Andreja Balašu. Považskobystrické panstvo prešlo do rúk Balašovcov. Začalo sa viac ako storočné panstvo tohto významného rodu na hrade Bystrica. Nepohodlný hrad svojim novým majiteľom prestával vyhovovať, preto si vybudovali kaštieľ v Orlovom i renesančný kaštieľ v Považskom Podhradí. Považskobystrický hrad pozvoľna chátral.

 V 17. storočí sa ľuďom v našej krajine žilo mimoriadne ťažko. Poddaných zbedačovali protihabsburské povstania uhorskej a sedmohradskej šľachty, ktoré sa odohrávali prevažne na území Slovenska. Postrachom zostávali ničivé nájazdy Turkov. Nepokoje vyvolali zvýšenie daní, poddaní museli vydržiavať vojsko, jeho jednotlivé oddiely boli rozmiestnené po dedinách a mestečkách. Už len bezprostredná prítomnosť vojska znamenala vážne ohrozenie života a majetku obyvateľov. Vojaci páchali rozličné škody, brali potraviny i dobytok, čím zhoršovali už aj tak dosť ťažký život poddaných.

 Storočie plné vojen a povstaní vystriedalo dlhšie obdobie pokoja, keď v roku 1711 mier podpísaný v Satu Mare ukončil boje medzi odbojnou uhorskou šľachtou a Habsburgovcami.

 Začiatkom 18. storočia došlo k zmenám v držbe považskobystrického hradu a priľahlého panstva. Niektorí členovia rodu Balašovcov sa totiž zaplietli do povstania proti Habsburgovcom, preto ich majetky skonfiškovali. Od roku 1701 vlastnili hrad Sapáryovci. Čoskoro nepohodlný hrad opustili a za svoje hlavné sídlo si zvolili pohodlnejší kaštieľ postavený predošlými vlastníkmi hradu. Hrad zostal neobývaný.

 V rokoch 1708 – 1710, ešte pred skončením krvavých bojov, postihla severozápadné Slovensko nová pohroma, epidémia moru. Mor šarapatil aj v rokoch 1712 a 1715. Zvýšenú úmrtnosť v Štiavniku potvrdzujú cirkevné matriky. V snahe zastaviť šírenie moru platil zákaz cestovania na Moravu, s ktorou Štiavnik susedil, zakázaný bol aj dovoz moravského tovaru do Uhorska.

 V roku 1715 zákon zaviedol v Uhorsku stálu armádu. Šľachta zostala aj naďalej povinná insurekciou, okrem toho sa ale zriadilo pravidelné vojsko. Prostriedky na jeho vydržiavanie poskytovali poddaní. Veľkým bremenom pre obyvateľov Štiavnika bývalo najmä prezimovanie vojska. Starostlivosť o prísun potravín pre vojakov mali na pleciach obyvatelia, poskytovali krmivo pre vojenské kone ako aj potrebný záprah pre vojenské transporty a vojakom museli zabezpečiť teplo i svetlo. Trenčianska stolica im výdavky preplácala, oceňovala ich však nižšie, ako bola ich skutočná hodnota. Krátko po zavedení stálej armády vybudovali v Štiavniku vojenský dom. Slúžil hlavne na ubytovanie dôstojníkov. O jeho opravy sa starala obec, za čo jej Trenčianska stolica vyplácala náhrady.

 Zmenu do života poddaného ľudu mala priniesť reforma Márie Terézie známa ako urbárska či tereziánska regulácia. Panovníčka chcela chrániť poddaných pred nadmerným vykorisťovaním zemepánov, zvýšiť tak produktivitu ich práce, a tým schopnosť platiť dane. Stanovila preto maximálnu hranicu feudálnej renty. Výška odovzdávaných dávok a povinností poddaných mali byť určované podľa rozlohy užívanej pôdy. Pomery poddaných sa určili jednotne v celej krajine

 Reforma začala v roku 1767 vydaním patentu a vyvrcholila v rokoch 1770 – 1772.

Na začiatku bolo potrebné zistiť a spísať predurbársky stav. Uskutočnil sa prieskum na deväť presne stanovených otázok aj obhliadka chotára. Trenčianska stolica vyslala konskriptorov Karola Sirmiensisa a Jozefa Krušpiera, ktorí 9. septembra vlastnoručným podpisom a pritlačením prsteňovej pečate potvrdili ukončenie akcie. Pôda v chotári Štiavnika bola pri predurbárskom súpise zaradená do druhej a tretej pôdnej triedy. Do prvej pôdnej triedy nezaradila komisia ani kúsok zeme.

Trenčianska stolica schválila a potvrdila nový tereziánsky urbár na generálnej kongregácií 4. júna 1772, hneď potom ho v Štiavniku uviedli do života.

 Mária Terézia vyšla v ústrety poddaným a dovolila im obchod s rozličnými produktami, hlavne s medom, voskom, ľanom, konope a tabakom. Zemepán nemohol ich podnikanie obmedzovať, na tovar však mal predkupné právo.

 Neustále oslabovanie práv a výsad dedičných zákupných richtárov zo strany zemepánov viedlo k postupnému zániku tejto ustanovizne. Otázky vnútornej správy obcí riešil deviaty bod tereziánskeho urbára. Podľa jeho ustanovení zostali považskobystrickým zemepánom pomerne veľké práva. Zemepáni navrhovali troch kandidátov zo Štiavnika, jeden z nich bol potom, v prítomnosti panského úradníka, na obecnom zhromaždení zvolený za richtára. Zemepáni mohli ustanoveného richtára potrestať, ba aj odvolať. V takomto prípade zvolili nového, zrejme povoľnejšieho richtára. Notára a  prísažných (boženíkov) volila obec bez vedomia panstva a mohla ich aj kedykoľvek prepustiť.

Dekrétom z 2. januára 1773 Mária Terézia dedičné zákupné richtárstvo definitívne zrušila, a to v celej krajine. Práva dedičných zákupných richtárov prešli na obecné úrady, v čele s volenými richtármi.

 V reformách svojej matky pokračoval Jozef II. Lepšiu budúcnosť pre poddaných sľuboval jeho patent z roku 1785, ktorým zrušil v našej krajine nevoľníctvo. Poddanský vzťah Štiavnika k považskobystrickému panstvu síce pretrvával, poddaní ale prestali byť osobne závislí od svojho zemepána. Hoci naďalej plnili urbárske povinnosti a odvádzali predpísané dávky, skončila ich pripútanosť k pôde. Po splnení urbárskych povinností mohli opustiť urbársku usadlosť.

 V rokoch 1832 – 1836 sa poddanskou otázkou zaoberal Uhorský snem, ktorý poddaným priznal aspoň malé práva. Považskobystrickí zemepáni práva poddaných nerešpektovali, preto obyvatelia odmietali plniť urbárske povinnosti. Stoličný úrad sa postavil na stranu panstva a odbojných Štiavničanov za neposlušnosť potrestal. V matrike zomrelých je vzácny záznam o tom, že v októbri roku 1837 sa obyvatelia Štiavnika vzbúrili proti vykorisťovaniu a zvyšovaniu poddanských bremien. Nepokoje potlačila privolaná vojenská jazdecká jednotka v sile 120 mužov. Pri pacifikácii dediny zastrelili dve ženy: 25 ročnú Dorotu, manželku Štefana Šutorku a 45 ročnú Annu, manželku Jána Masaryka. Stalo sa to na štiavnickom majeri 16. a 17. októbra 1837 a vojsko tu na útraty obyvateľov zostalo celý týždeň.

 Neodvratne sa približoval koniec feudálneho spoločenského systému. Revolúcia na jar roku 1848 otriasla základmi feudalizmu, keď v marci toho istého roku vyhlásil uhorský snem zrušenie poddanstva a formálne zrovnoprávnil všetkých občanov.

 Revolúcia nesplnila všetky očakávania a prešlo ešte veľa desaťročí, kým obyvatelia Štiavnika pocítili skutočnú slobodu. Pomaly sa ale otvárala cesta, ktorá po mnohých ťažkostiach viedla do nových, modernejších čias.

Komentáre (0)

PRIDAŤ KOMENTÁR [odošlete stlačením enteru]

Komentovať môžu iba zaregistrovaní.