Dátum: 29.06.2017 | Meniny má Peter a Pavol, Petra | Teplota: 0,0 °C | Vlhkosť: 0 % | Predpoveď: | Pranostika: Na Petra Pavla má byť z tretej rúny vidieť vinohrad.

KORENE


Za posledných 50 rokov minulého storočia došlo v obci Štiavnik k pozvoľnému  výskytu a rozvoju rezbárstva. Keď nazrieme do dávnejšej minulosti prostredníctvom historických prameňov a ľudových tradícií, môžeme tu nájsť určité súvislosti, ktoré mohli byť podhubím tohoto fenoménu.

Štiavnik leží v jednej z brázd Javorníkov v okrese Bytča. Štiavnická dolina sa ťahá od údolia  Váhu až po úpätie Veľkého Javorníka. Nachádzajú sa tu dve obce -  Štiavnik a Hvozdnica. Stopy po osídlení sa tu objavujú už od stredoveku z doby laténskej (Kulíškov kopec, Vinohrad). Pri ústí doliny vznikla pravdepodobne už v ranom stredoveku prvá osada Starovec. Prvá historická zmienka zo štiavnickej doliny je v listine z roku 1250, v ktorej sa okrem iného uvádza, že  uhorský kráľ Belo IV. daroval Hvozdnicu b áno vi Filipovi, ktorý prišiel o majetky počas  tatárskych vpádov. Samotný Štiavnik sa v historických prameňoch spomína v roku 1439 ako majetok Podmanických, ktorí sídlili na Bystrickom hrade. Štiavnik patril pod považsko-bystrické panstvo až do zrušenia poddanstva. Obec tvorili jednotlivé osady - grunty, ktoré ešte do súčasnosti nesú mená svojich pôvodných osadníkov. V obci bol úrad dedičného richtárstva - fojtu. Obyvateľstvo sa živilo hlavne poľnohospodárstvom a chovom dobytka. Štiavnik však obklopovali rozsiahle lesy Javorníkov, takže drevo sa stalo tiež jedným z podstatných zdrojov obživy, ako to vystihuje i úryvok starej štiavnickej piesne:" Horički zelené, vi sce naše žitá...". Muži sa zaoberali predovšetkým ťažbou dreva, jeho spracovaním v domácnosti i povozníctvom. Voda štiavnického potoka poháňala niekoľko píl, v ktorých sa drevo spracúvalo na rezivo. Okrem píl bolo na vodnom toku vybudovaných desať mlynov a dve valchovne. Z technických stavieb môžeme spomenúť ešte záboje na lisovanie rastlinného oleja a tiež továrničku na výrobu čiernej potaše. Tradície a ráz obce ovplyvnili i valašskí kolonizátori, ktorí sem prenikli koncom 15. storočia. Po čase splynuli s pôvodným obyvateľstvom. Stopy ich kultúry pretrvali v mnohých prejavoch ľudovej slovesnosti. Postupným pribúdaním obyvateľov vznikali horské osady, samoty a bačoviská. Vpečatili osobitný ráz nielen Štiavniku, ale i okolitým podjavorníckym osadám. V druhej polovici 16. storočia bola v Štiavniku založená farnost a postavený prvý kostol. Súčasný neskorobarokový kostol z roku 1771 dali postavit zemepáni Ballasa a Szapáiy za pomoci farníkov. Život v Štiavniku bol v minulosti ťažký a tvrdý. Hornatý kraj a kamenisté políčka len veľmi ťažko dokázali uživiť narastajúci počet obyvateľov. Preto mnohí Štiavničania odchádzajú za zárobkom do sveta ako drotári, či sezónni robotníci, alebo hľadajú prácu až za morom v Amerike. No i napriek tomu ich väčšia časť zostáva doma zápasiť o svoj každodenný chlebík. Tento tvrdý život, ako i určitá izolovanosť od okolitého sveta, zanechali stopy v tunajšom ľude. A snáď i vďaka tomu si zachoval svoju írečitosť. Ľudová kultúra sa v nenarušenej podobe uchovala až do začiatku 20. storočia. Mnohé jej prejavy pretrvávajú až podnes. Zachovalo sa tu množstvo starých piesní, ľudová hudba, tance. Každý vŕšok, skala, či osada je opradená miestnymi povesťami o pokladoch, nadprirodzených bytostiach, či pozoruhodných ľuďoch, ktorí tu žili. Život Štiavničanov bol popretkávaný svojráznymi zvykmi, obradmi a poverami. Uchoval sa tu pôvodný ľudový odev s charakteristickými výšivkami. V obci a horských osadách nájdeme ešte pozostatky starých dreveníc s typickou podlomenicou.

REZBÁRI - LEGENDY


Pavol Bavlna Pavol Bavlna
Narodil sa v Štiavniku 9. januára 1896. Prišiel na svet až po siedmich sestrách, preto mali rodičia zo syna neobyčajnú radosť. Priali si, aby bol zručný v každej práci, hlavne v kolárstve ako jeho dedo, po ktorom dostal aj meno. Preto podľa starodávneho zvyku doniesli ku korýtku vyhĺbenému z topoľového dreva, v ktorom novorodenca prvýkrát kúpali, nielen všetky kolárske nástroje, ale i všetko náradie na prácu s drevom.A chlapec k nej skutočne už od malička prejavoval neobyčajnú náklonnosť. Na paši i pri práci na poli sa stále rozhliadal po medziach a v lese, kde by našiel pekne urastenú zakrivenú vetvu a čo by z nej zmajstroval. Do školy chodil iba tri zimy. Vyučovalo sa maďarsky, nikto tomu nerozumel, a tak rodičia videli deti radšej pri poľnej práci. Keď mu v dvanástich rokoch zomrel otec, stal sa matkinou pravou rukou nielen v hospodárstve, ale opravoval a robil za otca i rôzne drevené nádoby a náradie. Časom prejavil takú zručnosť, že ich vyrábal i pre susedky, ktorých muži boli vo svete za prácou. V tom mal záľubu a vždy si vedel nájsť vhodné drevo. Pustil sa i do výroby mlynského kolesa (patrila im tretina mlyna a píly) a jednoduchého nábytku. Ešte za slobodná pracoval ako sezónny robotník v poľnohospodárstve a vedel, aká veľká je to drina a za akú malú plácu. Už ako chlapec sa od otca priučil drôtovaniu, a preto sa vydal i on do Čiech za chlebom. Zapáčilo sa mu to, a tak sa dvadsať rokov venoval drotárstvu, doplnenému podomovým predajom. Roku 1961 mu zomrela žena, a odvtedy žil sám v dome s rodinou syna, ktorému vypomáhal na hospodárstve. Od ženinej smrti však trpel osamotenosťou a tá bola hlavným dôvodom, aby začal vyrezávať. Už ako obchodník s galantériou si musel vedieť opraviť rôzny drobný drevený tovar, doplniť chýbajúce časti. Preto mu nebolo zaťažko vyrezať vnukom kone z ohnutého smreku a veterník s niekoľkými pohyblivými figúrkami. Hračky sa zapáčili kaplánovi Jozefovi Balušíkovi, ktorý rád objavoval nové talenty medzi prostým ľudom. Tvrdil, že na Slovensku zatrepeš človekom a vypadne umelec. Nahovoril Bavlnu, aby mu vyrezal ucho na črpák. Neskôr mu doniesol kus koreňa i samorastu, ktoré by ho mohli inšpirovať k figúre. A tak z rozštiepených vetvičiek jalovca vytvoril Bavlna prvého Ukrižovaného. Vidiac jeho nadanie, kňaz ho doviedol k figúre zo špalíka dreva. Ujal sa ho ďalší podporovateľ ľudového umenia - miestny farár Albín Blažek. Motivoval ho aj finančne, objednal si u neho celú galériu už vytratených typov starých Štiavničanov a ľudových postáv z okolia, ktorí v obci žili, alebo ju navštevovali v časoch Bavlnovho detstva. Časom sváko Bavlna donášal na faru i pôvabných zasnených svätcov, Pannu Máriu, Najsvätejšie Srdce Pánovo, Ukrižovaného v rôznych variáciách i postavy súčasníkov. Jeho tvorbu môžeme rozdeliť na voľnú, figurálnu plastiku zo špalíka dreva so svetskou i náboženskou tematikou a na prispôsobované samorasty, z ktorých jednu skupinu tvorí Ukrižovaný a druhú bytosti z bájneho, rozprávkového sveta a potom typy celkom súčasné, hlavne športovci či rôzni bitkári. Pavol Bavlna bol rezbár s neobyčajnou invenciou. Od počiatku svojej tvorby v roku 1961 zhotovil okolo 90 figurálnych plastík, približne 50 postáv zo samorastov a 70 plastík Ukrižovaného. Bohatú kolekciu z jeho tvorby vlastní národopisné oddelenie Historického múzea - Národného múzea v Prahe. Ukážky jeho tvorby sa nachádzajú aj v Slovenskom národnom múzeu v Martine, v Považskom múzeu v Žiline-Budatíne, v Trenčianskom múzeu i v súkromných zbierkach.

Mattej Cupec Matej Čupec
Narodil sa v Štiavniku 3. marca 1904 v rodine kostolníka. Pochádzal zo siedmich detí. Počiatky jeho tvorivého rezbárskeho úsilia siahajú už do útleho detstva, kedy si vyrezával píšťalky i jednoduché hračky z dreveného klátika. Ako 20-ročný sa po sobáši presťahoval k svojej manželke do Hornej Štubne, kde žil až do svojej smrti. Povolaním bol pekár. Až v dôchodkovom veku, v roku 1964 sa opäť začal venovať rezbárstvu a o pár rokov sa zoznámil aj s kameňom ako vhodným materiálom na tvorbu. Rezbárske i kamenné diela, ktoré vytvoril a po sebe zanechal, sú sviatočným darom pre oči vnímavého pozorovateľa. Zomrel v roku 1978.


 


Mikulas Hrabos Mikuláš Hraboš
 Narodil sa 9. decembra 1902 v Štiavniku. Väčšinu času v detstve i dospelosti trávil prácou na poli a okolo  hospodárstva. Vo voľnom čase rád hrával na husle a heligónku. Bol dlhoročným členom folklórnej skupiny v Štiavniku, kde pôsobil ako kontráš. Rezbárstvu sa začal venovať až v dôchodkovom veku. Námetom jeho prác boli náboženské motívy a motívy z denného života obyčajného dedinského ľudu, pri práci na poli i v domácnosti. Mnoho z jeho rezbárskych prác je v niekoľkých múzeách na Slovensku. Zomrel 30. marca 1982. Mal tri deti. Pokračovateľom tradície rezbárstva je jeho naj starší syn Jozef.




Stefan KrsiakŠtefan Kršiak
Narodil sa v Štiavniku 20. augusta 1907. Od detstva mal rozmanité záujmy. Do školy dlho nechodil. Od starších ľudí sa priúčal rôznym zručnostiam. Už ako malý chlapec dokázal pliesť košíky. Otcovi pomáhal pri výrobe šindľov i rôznych drevených vecí pre domácnosť. Ako starší získaval zručnosť aj pri výrobe tehál. Keď chodieval do hory na drevo, vždy si doniesol nejaký konárik či koreň, aby z neho doma čosi vystrúhal. Prvé začal vyrábať krížiky s korpusom. Na podnet miestneho kňaza Albína Blažeka začal robiť rozličné rezby, hlavne z gazdovského prostredia. Odvážil sa aj na prácu s kameňom. Jeho rezbárske plastiky obohacujú muzeálne zbierky Považského múzea v Žiline - Budatíne, v Slovenskom národnom múzeu v Martine a Bratislave. Je autorom trojmetrovej sochy Jánošíka vo Východnej. Zomrel 4. decembra 1986.

Zdroj: Knižné vydanie Štiavnickí rezbári.

 

Komentáre (0)

PRIDAŤ KOMENTÁR [odošlete stlačením enteru]

Komentovať môžu iba zaregistrovaní.