Preskočiť na hlavné menu Preskočiť na obsah
Preskočiť navrch stránky Preskočiť na koniec obsahu

Povesti

Gazda

V Štiavnických horách žil chudobný gazda menom Martin Hraboš. Bol to človek, ktorý si vedel poradiť v každej situácii. Mal slabé koníky, na ktorých zvážal drevo. Nebol rád, keď ho ostatní furmani predišli na ceste pri zvážaní dreva. Ak sa to náhodou stalo, nikdy nezabudol podotknúť: “Šak ty daleko neprídzeš!” Jeho slová sa naozaj spĺňali.

Furmanovi, ktorý ho predbehol, sa vždy zle povodilo. Z obavy pred zlom, ostatní furmani mu pomáhali a nikdy ho nepredchádzali. Povrávalo sa, že je spolčený s diablom.

Mal početnú rodinu, ktorú bolo treba uživiť. Bolo ťažké, preto sa dal na pytliačenie. Býval na samote a povrávalo sa, že aj z okna zastrelí zver. Takáto povesť sa o ňom rozniesla do širokého okolia, až sa to dozvedeli ďalší pytliaci, ktorí sa s ním neskôr spolčili.

Raz sa dohodli, že pôjdu pytliačiť na Javorník.Vraj na Krížne cesty, tu sa na poľane nachádzal kríž. Jeden z pytliakov poradil Hrabošovi, aby sa v noci držal kríža a trojkráľovou kriedou urobil okolo neho kruh. O polnoci sa mal dozvedieť ďalšie inštrukcie.

Hraboš urobil, ako mu bolo povedané a netrpezlivo čakal na polnoc.

O polnoci sa k nemu s veľkým rachotom blížil ohnivý koč. Sedeli na ňom čerti a jeden za druhým mu vraveli: “Hraboš, ten za mnou ti povie.” Keď prišiel rad na posledného, tento ho oslovil: “Martin Hraboš, podpíš sa mi krvou z malíčka ľavej ruky a budeš mať všetko, čo si zažiadaš. Naviac budeš všetko vedieť. Ľudia budú prosiť, aby sa s tebou čo i len rozprávali.”

I keď nebol Hraboš nábožným človekom, podpísať sa nechcel. Keď tak neurobil ani po čertovom naliehaní, zdalo sa

mu, že zo všetkých vrchov od Makova cez Karlovice a všetky ktoré videl, padajú skaly a vrchy sa rovnajú so zemou. Celý ten čas až do rána sa držal kríža. Takto ho tu našli ženy, ktoré išli hrabať seno. Bol utrápený, triasol sa a nikomu nedokázal povedať, čo sa v noci stalo.

Po tejto udalosti sa už venoval iba svojim koníkom, čestnou prácou živil veľkú rodinu a stal sa vzorovým kresťanom. Toto je príbeh obrátenia jedného z najobávanejších gazdov Štiavnika.

 

Hudček

V osade Černé žil istý človek menom Hudček. Priatelia mu boli zbojníci a bosoráci. Vodca zbojníkov mu raz prikázal, aby z niektorej tehotnej ženy vybral dieťa a odsekol mu prsty. A to ešte pred plánovanou krádežou na Bytčianskom zámku. Keď to urobí, krádež bude úspešná.

Na vykonanie tohoto ohavného skutku mal málo času. Jeho žena bola v tom čase v siedmom mesiaci tehotenstva, a tak sa so strachu pred trestom rozhodol, že zabije vlastné dieťa.

Prikázal žene doniesť obed na opustenú lúku. Keď žena prišla, začal ju biť. Na jej krik sa zobudil pod stromom oddychujúci tulák a žene pomohol.

Bezradný Hudček sa vrátil ku vrchnému zbojníkovi a keď mu povedal, že rozkaz nesplnil, dostal ďalší: sám ukradnúť dobytok na Bytčianskom zámku. Pri krádeži bol prichytený a usmrtený.

Žene sa narodil krásny chlapec. Keď dorástol, stal sa z neho zručný, dobrosrdečný a spravodlivý človek. Naviac dokázal to, čo málokto: vyrábal hudobné nástroje z kože.

Ľudia o ňom hovorili, že má zlaté ruky.

 

Most nárekov

Jedna chudobná dievčina sa zaľúbila do bohatého grófa. Jej matka bola veľmi hrdá a prísna, a tak mladému dievčaťu bránila v láske ku grófovi.

Ich láska bola však taká veľká, že im nič nemohlo zabrániť, aby sa stretávali. Po krátkom čase dievča otehotnelo. Bálo sa s tým prísť k matke, lebo vedelo, že by pre ňu nemala pochopenie. Ani pre ňu, ani pre dieťa.

Bola veľmi nábožná a potrpela si na to, aby sa nepošpinilo ich meno. Úbohá dievčina sa rozhodla zdôveriť so svojím trápením grófovi. On ju však vysmial a obvinil ju, že chce len získať peniaze a že to dieťa, čo čaká, nie je vôbec jeho. Nato jej hodil jednu zlatku.

Zúfalé dievča hľadalo pomoc u svojej matky, lenže tá ju prekliala a prisahala jej večnú nenávisť. Dievča utieklo do hory. Nikto nevie, kde a u koho bývala, ale po deviatich mesiacoch ju našli utopenú v rieke pod mostom. V jednej ruke držala nemluvňa a v druhej zlatku.

Od tej doby pod týmto mostom na Deň neviniatok ( 28. december) počuť plakať malé dieťa, ktoré svojím plačom chce prilákať pocestných, aby ho pokrstili. No nikto sa však neodváži v tú noc prejsť po tomto moste.

 

O chudáčke

V strede, dediny v časti zvanej Pavlíčkovce, sa nachádza kopec, ktorý starší ľudia Chudáčka volajú. O tomto kopci sa traduje nasledovná povesť.

V dedine býval kedysi bohatý gazda. Bolo to ešte na začiatku osídľovania, takže vtedy ešte nemala toľko obyvateľov. Gazda sa sám vymenoval za richtára, a aj preto bola v dedine bieda. Ľudia ho preklínali, nikto by o ňom ani len jedno dobré slovíčko nepovedal. Tie kliatby sa aj naplnili.

Mal krásnu dcéru Magdalénu, ktorá bola svetlom jeho pochmúrneho gazdovstva. Magdaléna bola živá, veselá, vždy sa s každým rozprávala, milo sa prihovárala a to aj tým najchudobnejším. Chodila každé ráno do potoka pre vodu a tu stretávala husiara Mateja. Matej bol veľmi mĺkvy, málokedy sa usmial, len veľmi málo ľudí vedelo, že sa mu páči Magdaléna. Bol to však najväčší žobrák a chudák v dedine. Býval v starej chatrči, ktorú si sám postavil z toho, čo v lese našiel, alebo niekto vyhodil. Chatrč stála na kamenci vysokého kopca, odtiaľ mal výhľad na celú dedinu. Magdaléna neskôr postrehla, že Matej z nej nespúšťa oči. Bolo jej chudáka ľúto, preto mu vždy pohodila nejaké jedlo, z toho, čo ostalo v kuchyni.

Jedného dňa sa vybrala Magdaléna aj so slúžkami z domu na cintorku, pretože dobytok kvárila akási choroba. Cintorka rástla len na tom kopci, kde býval Matej. Ako sa tak vzďaľovala od dievčat, zbadala Mateja, ako sedí pri svojej chatrči. Išla k nemu, že sa s ním chvíľu porozpráva. Keď však podišla bližšie, zbadala v jeho očiach akýsi divný výraz. Nikto nevie, čo sa stalo ďalej, len slúžky započuli hrozný krik, mysleli si, že je Magdaléna mŕtva. Ona však vybehla, trhajúc si vlasy, z chatrče .

Odvtedy bola ako pomätená, ľudia hovorili, že jej Matej pobosoroval. Magdaléna nič viac neprehovorila, len to, že sa chce vydať za Mateja. Keď to išlo takto už skoro dva roky, otec jej privolil sobáš, ale nechcel ju v dome vidieť. Po skromnom obrade odišla Magdaléna so skromným batôžkom k Matejovi. Viac sa však v dedine ani vo svojom rodnom dome neukázala. S Matejom mala tri krásne deti, no hovorí sa , že žili ako zvierence, obhrýzali kôru zo stromov a jedli trávu. Otec svoju dcéru zavrhoval, Matej svoju ženu a deti veľmi týral, až ich nakoniec zahnal do chatrče a zapálil ju. Keď videl gazda, že chatrč horí, rýchlo tam bežal, v zhorenisku však našiel len päť zhorených ľudských tiel. Matej sa zapálil sám.

Gazda v tedy na plné hrdlo vykríkol: “Ty moja chudáčka, mučeníčka!” Odvtedy sa tento kopec volá Chudáčka a na mieste, kde stála kedysi chatrč, stojí teraz kaplnka Panny Márie.

 

Prekliatie

Dnešný pokojný potok Štiavnička bol vraj kedysi omnoho hlbší, a tak nečudo, že sa v ňom utopilo mnoho zvierat a dokonca aj zopár ľudí. Hlavne na hornom konci dediny bol potok najhlbší a hovorí sa, že aj najdravší. A tu v jeho blízkosti žila jedna postaršia žena. Tunajší ľudia sa jej zďaleka vyhýbali, pretože sa báli, že by im pobosorovala. Vo svojej chalúpke mala množstvo zelín, s ktorými dokázala pomôcť, no i uškodiť. Dokonca aj vo svojej zarastenej záhradke pestovala rôznu “pliagu”, ako tomu ľudia hovorili a to im veľmi prekážalo.

Bola práve teplá noc a mesiac akoby vedel, čo sa chystá, osvecoval záhadnú záhradku, aby sa mohol nemo prizerať, čo sa s ňou stane. Zrazu sa do nej vkradli traja muži a všetky byliny zo záhradky vytrhali a pohádzali do potoka. Potok nedbal a prijal ako vždy to, čo mu ľudia ponúkli.

Ráno bolo veľmi rušné. Stará žena stála pri potoku so zaťatými päsťami na hrudi, divo kvílila, z očí jej sršal hnev a mužovi ktorý ju z diaľky pozoroval, riekla: “ Tak ako mne zobrala rieka moje potešenie, odteraz bude brať vám, čo vám je vzácne!”

Ľudia so zatajeným dychom čakali, kedy sa začnú plniť ženine slová. No čas sa zberal ďalej a nič sa nedialo. Život v dedine sa vrátil do starých koľají…No presne o rok po tejto udalosti sa stala nehoda. Do rieky nešťastnou náhodou spadlo malé dieťa a utopilo sa. Obavy sa vrátili a s nimi aj väčšia ostražitosť, ale ani to nepomohlo. O dva mesiace si rieka vyžiadala ďalšiu obeť. Tento raz to bol starší muž, ktorý načieral vodu do vedra, šmykol sa a udrel si hlavu o veľký kameň.

Takto si rieka brala svoje obete. Neboli to len ľudia, ale častejšie aj domáce zvieratá. Vraj po istom čase akoby kliatba oslabla a straty už neboli také veľké.

 

Pálenice

Pálenice sa nachádzajú na malom vŕšku pod grúňom Fojtovce. Dnes na ňom rastie len málo sliviek, ale kedysi bol tento vrch celý zarodený slivkami. Široko-ďaleko boli známe svojou sladkosťou a veľkosťou. Ľudia v tých časoch ešte nevedeli dobre pripraviť pálenku Robili ju tak, že naložili slivky do drevených sudov a poriadne ich uzavreli. Keď vykvasili, prefiltrovali ich cez plátenné súkna do hrncov, prikryli lavórom a nechali na slnku odstáť. Na lavóri sa vyzrážala slivovica a tú potom prelievali do fliaš. Vďaka jednému mužovi však prišli na to, ako robiť naozajstnú pálenku. Síce nebola taká ako terajšia, ale bol to pokrok. Jeho meno už nikto nepozná, ale zachoval sa o ňom tento príbeh.

Muž žil sám, nemal ani rodinu, ani priateľov, pretože bol škaredý a vždy mrzutý. Býval v drevenej chalupe, ku ktorej sa nikto nemohol priblížiť, inak by hneď bral kameň do ruky. V jeho malej záhradke rástlo veľa sliviek, mal ju však zanedbanú. Zo sliviek si vyrábal ľavórovicu ako všetci ostatní v dedine. S nikým sa však nestýkal ani nerozprával, preto ju nemal komu ponúknuť. Bolo mu smutno samému, ale neodvážil sa nikoho pozvať, lebo bol veľmi hrdý.

Pred domom mal vyhĺbenú jamu, ktorá slúžila ako ohnisko, vždy v nej horel oheň. Vysedával tam a čakal, ani sám nevedel na čo. Pozoroval susedov, ľudí, ako spolu pracujú, navštevujú sa, rozprávajú, hodujú, k nemu však nikdy nikto neprišiel.

V jeden deň, keď si vo svojej trúchlivej nálade usrkol viac, ako bolo treba, nahneval sa na seba aj celý svet tak, že povylieval všetku ľavórovicu, aby oheň udusil. Potom od únavy zaspal.

Keď sa zobudil a uvidel tú škodu, ktorú urobil, zhrozil sa. V jame však našťastie ešte trochu lavórovice zostalo, pomaly vrela. Rýchlo zhodil ľavór , keď vtom zazrel, že sa vyzrážala. Prelial ju teda do fliaš a odložil do komory, pretože sa zapovedal, že už piť nebude. Nakoniec by sa ani nebolo prišlo na to, čo sa stalo, keby nebolo suseda, ktorý si prišiel požičať od muža sekeru. ,,Jój! Susedko prišov som, či drúk mi nemôžu požičac.” Muž ho chcel pohostiť, preto zašiel do komory a vybral pravú ľavórovicu. Keď si štrngli a vypili, hneď poznali ten rozdiel. Vtedy prišiel na to, čo urobil, a povedal to vďačne aj susedovi. Odvtedy už nebol sám a vrch nazvali Pálenice.

 

Strom, ktorý stráži biely pes

Mohutný strom, ktorý sa nachádza v časti obce, ktorá sa volá Podsokolové sa pýši svojím vekom, veľkosťou, hrúbkou, ale aj krásnym obrazom Panny Márie. Tento strom rastie vedľa hlavnej cesty. A asi dva metre od neho je malá studnička. K tomuto miestu však patrí aj smutná povesť.

Raz, keď sa mladá grófka so svojimi dvoma deťmi vracala domov kočom za svojím mužom, prepadli ju zbojníci. Zavraždili ju i jej deti. Odvtedy tam vraj podvečer počuť dupot koní a škripot kolies na koči a čo je najhoršie, ženský a detský plač. Miestni obyvatelia tiež rozprávajú, že sa tam zjavuje biely pes s červenými očami. Môj dedko nám rozprával, že keď chodil už za tmy na Bačov, raz ho stretol. Myslel si, že je to nejaký zatúlaný pes a že je vyhladovaný. Tak ho zavolal. V taške mal chlieb, ktorý si niesol, aby mal čo raňajkovať. Trochu z neho odtrhol a ponúkol ho tomuto snehobielemu stvoreniu. Pes k nemu podišiel asi na dvadsať krokov. Oči sa mu akosi podivne leskli v mesačnom svite. Boli krvavočervené. Dedko od ľaku nevedel, čo má robiť, a tak tam len stál. S nemým úžasom pozeral na psa, ktorý sa zvrtol a v diaľke sa rozplynul ako hmla. Hovorí sa, že v tomto psovi sídli duša grófa, ktorý stráži svoju rodinu. A vraj sa gróf naozaj od smútku a plaču pomiatol. To vysvetľuje, prečo má pes červené oči. Čudovali sme sa, prečo široko – ďaleko okolo tohoto stromu nie je ani jeden dom. Dlhý pás husto zaľudnenej dediny, akoby sa na tomto mieste roztrhol, a potom pokračoval ďalej.

 

Tancová

Bolo to už veľmi dávno. Ale na takéto veci sa vraj nezabúda. V údolí dedinky Štiavnik, pod kopcom Hájik, bola učupená chalúpka, v ktorej žil chudobný drevorubač so ženou a dvoma malými deťmi. Na chlieb zarábal každodennou poctivou prácou.

“ Tak, žena moja! Pozerám, že dnes bude pekne, nože mi zabaľ posúch do cesty, pôjdem ja na fušku!” ozval sa muž.

Žena zabalila posúch i mlieka k tomu pridala a rozlúčila sa so svojím mužom. Cesta bola zarastená a zatarasená konármi. Kým sa muž dostal na miesto, slnko bolo už poriadne vysoko, nuž neváhal a hneď sa pustil do roboty. Ako tak rúbe hlava-nehlava, ani si nevšimne, že sa začína stmievať. Nad kopcom vidno už len oranžový polkruh žiariaceho slnka a obloha sa zaťahuje svojím tmavým plášťom.

“ No! Veru, dobrú robotu som dnes odviedol. Trošičku si tu oddýchnem!” sadol si na peň, oprel sa o strom a už spal. Spí, spí, no naraz sa zobudí na jemný ženský spev. Pootvoril oči a div si oči nevyočil. Na rúbanisku tancovalo šesť drobných žienok s kvetinovými vencami na hlavách. Ich spev bol taký zvonivý, že drevorubač sa bál aj dýchať, aby ich neprerušil. No ako sa chcel postaviť, buchol hlavou do konára a ten sa hlasno roztriasol. V tom boli lesné víly pri ňom a brali ho za ruky či chcel, či nechcel. Úbožiak jeden, musel s nimi tancovať celú noc. Utancovali ho skoro na smrť. Nevládny klesol na zem a zaspal. Víly pokračovali v tanci.

Keď sa ráno zobudil, šaty mal roztrhané, akokeby sa bil s divou zverou. Vystrašený sa ponáhľal domov. Žena ho privítala so slzami v očiach a vypočula si, čo sa jej mužovi prihodilo. Najskôr mu nechcela veriť, no keď videla, aký je jej muž zničený, chtiac - nechtiac, mu uverila.

Od tejto príhody sa miesto, kde vraj chodili tancovať lesné víly a utancovali každého, kto ich vyrušil, volá Tancová.

 

Vodník

V minulosti bolo zvykom, že sa ľudia stretávali po večeroch. Inak tomu nebolo ani v Štiavniku. Stretávali sa tu hlavne mladí ľudia a to na tvz. Chlievoch. Boli to priestory nad maštaľami, kde sa v lete spávalo. Mládenci tu chodili za dievkami na vohľady.

Jeden zdatný mládenec sa tiež takto raz vybral za svojou milou. Celou cestou si popiskoval a vyspevoval tak krásne a jemne, až si ľudia mysleli, že to spievajú víly.

V zákrute pod osadou Sokolové sa mu zazdalo, že dva brehy potoka sa spojili, potom sa potok zase divoko rozvodnil a z vody vystúpil obrovský pes. Z papule mu šľahali plamene a oči mal krvavé. Mládenec vedel, že sa povráva o vodníkovi, ktorý do týchto miest chodieva strašiť, preto bol presvedčený, že pes nie je nik iný ako vodník. Keďže bol statočný vodníka sa nebál, ba dal sa s ním do reči. Ale to vodníka rozhnevalo a chcel mládenca utopiť. Mládenec sa však rozbehol a vodníka v podobe psa nadskočil.

Teraz už vyľakaný bežal do dediny. Nakoľko ho ľudia poznali jako statočného mládenca, jeho zdesené správanie a rozprávanie im pripadalo, akoby sa pomiatol na rozume.

Keďže vodník nezbadal mládencov strach, od zlosti tak rozburácal potok, až sa voda z neho vyliala na cestu.Ráno, keď sa išli ľudia pozrieť na určené miesto, našli na ceste kusy blata a cesta ešte dlho zostávala mokrá. Ale vodníka nik viac nevidel.

 

Vrch Vinohrad

Na hornom konci obce sa pnie vrch zvaný Vinohrad, hoci sa na ňom hrozno nikdy neurodilo. Vraj je v ňom skrytých sedem sudov vína, ktoré tam kedysi zakopali zbojníci. Ich obruče sú už veľmi tenké a keď sa pretrhnú, vtedy bude vínom zatopená celá dolina.

Taktiež v tajných skrýšach Vinohradu je množstvo zlata a striebra. Tento poklad je strážený prekrásnym kučeravým dievčaťom, ktoré má od železnej brány kľúče. Dievča len raz do roka a to na Zelený štvrtok vychádza na povrch a hrá sa s kľúčmi.

Hovorí sa , že keby niekto smelo išiel v ten deň na Vinohrad, poprosil o kľúče, dostal by ich, a tak sa zmocnil celého pokladu. K tomu musí byť dotyčný zaopatrený svätenou vodou a inými vecami. O tomto vrchu sa povráva ešte jedna povesť. Totiž, že zbojníci spojili tento vrch s protiležiacim koženým mostom. Raz, keď ich prenasledovali, jeden husár pustil sa po moste na koni za nimi, ale beda! Keď zbojníci boli na druhom vrchu, odviazali most a husár spadol pod úpätie Vinohradu.

Od tých čias sa na tomto mieste zakopávajú kone a o kúsok vyššie na pamiatku smrti husára bol postavený kríž – v miestnom pomenovaní v Novej Žiline.

 

Židovský cintorín

Židovský cintorín sa nachádza nad grúňom Liškovce. Je to malý kopec, kde sú pochovaní židia, ktorí zomreli za druhej svetovej vojny. O tom cintoríne by nikdy nikto nevedel, keby nie Fera od Plačkov.

Fero mal túlavé topánky, doma dlho neobsedel, chodil po svete jako kocúr v čižmách. Rodičia sa o neho báli, vo svete zúrila vojna a tiež potrebovali pomocníka, sami už všetko obrobiť nevládali a nechceli prísť o jediné dieťa. Fero však na rodičov nedbal a túlal sa ďalej.

Keď ale dostal list, v ktorom stálo, že mu otec zomrel, zbalil sa a išiel si otca pochovať. Doma našiel zúboženú starú matku, ktorá sa nevládala ani postaviť, nieto sa ešte sama obriadiť. Musel teda zostať a o matku sa starať.

Veľká bolesť ho zachvátila, keď aj matka zomrela. Na smrteľnej posteli mu však povedala, aby sa pre ňu natrápil, jej bude lepšie hore a on by si mal radšej nevestu hľadať. Vtedy Fero pochopil, aký mali jeho rodičia ťažký život a on im ho ešte strpčoval.

Vojna sa skončila a zavládol pokoj. Len vo Ferovej duši nie. Chcel si nájsť nevestu, ale žiadna nebola pre neho dobrá. Často sa sám túlal po horách a hľadal nové zákutia, ktoré by obveselili jeho smutné srdce. Raz ostal v lese dlhšie a keď videl, že sa stmieva , povedal si: “Ostanem tu na noc, veď kríž so sebou mám.” A tak aj urobil. Okolo polnoci však začal duť veľmi silný vietor, ktorý ho zobudil. Naraz však všetko stíchlo a z hmly, ktorá sa vytvorila okolo neho vyšla, prekrásna dievčina oblečená akoby v hmle, na hrdle mala zavesenú ťažkú židovskú hviezdu.

“ Kto si, krásne dievča?” spýtal sa jej. Ona ale neodpovedala, len šaty z hmly plápolali vo vetre. Na tvári mala mučenícky výraz. Nič nepovedala, mávla rukou, hmla sa rozostúpila a postupne odhaľovala pomníky, na ktorých boli samé židovské mená.

Vtedy Fero pochopil, že mu ukázala židovský cintorín. Keď si to uvedomil, všetko zmizlo a on sa ocitol znova sám v lese. Prekrásna tvár dievčiny mu zostala vrytá do pamäti a už nikdy si nemohol nájsť nevestu, ktorá by sa mu páčila. To, čo sa mu stalo, vyrozprával ďalej. Nikto mu ale nechcel veriť. Keď im opísal krásnu dievčinu, ukazovali si prstom na čelo. Fero však mal pravdu, na tomto kopci sa našli ľudské pozostatky. Fero zomrel mladý, odišiel si za rodičmi a za krásnou dievčinou, ktorá ho mátala. Odvtedy sa toto miesto nazýva Židovský cintorín.