Preskočiť na hlavné menu Preskočiť na obsah
Preskočiť navrch stránky Preskočiť na koniec obsahu

O rezbárstve

DREVO

V hornatých oblastiach odpradávna patrilo drevo k materiálom, z ktorého sa vyrábali predmety pre každodenný život. V Štiavniku pretrvali archaické formy ľudovej výroby až donedáva. Okrem tesárov, debnárov a kolárov, ktorí boli len samoukovia - náturisti, nebola tu rozvinutá žiadna špecializovaná remeselná výroba z dreva. V každej osade, či grunte sa však našiel zručný gazda, ktorý dokázal pre svoju domácnosť a susedov zhotoviť všetko od dreva, čo bolo potrebné pre bežný život. Boli to najmä lyžice misky, korýtka, jednoduchý nábytok, súseky, praslice, maselnice, žbeiy, geľatky, putne, lesky, košíky, hrable, kosiská, sane, vozy a mnohé ďalšie predmety nevyhnutné v gazdovstve. Títo výrobcovia neboli vo svojom prostredí pokladaní za remeselníkov. Výstižné označenie pre nich bolo: "Čo chycev do ruki, to spravev." Mnohé predmety z dreva zhotovené práve týmito náturistami sú svojou jednoduchosťou a dokonalosťou formy veľmi pôsobivé a estetické. Harmonicky spájajú vlastnosti dreva s účelom, technikou a výzdobou. Na mnohých predmetoch nachádzame jednoduché znaky, ktorými si výrobky označoval majiteľ, ale i nápisy alebo datovania, ktoré sa často nachádzali nad vstupnými dverami dreveníc. Lineárna geometrická rezba pozostávajúca zo štvorčekov, trojuholníkov, kružníc a vetvičiek sa vyskytovala najmä na súsekoch škriniach. Vruborezom boli zdobené najmä praslice a vretená. Zárezová technika sa používala pri formách na maslo. K tradičnej výzdobe stačil len nožík, prípadne strúh na šindeľ alebo rovné a oblé dlátko. Z minulosti nie je známe, že by sa niekto v Štiavniku venoval ľudovej drevorezbe. I keď sa v tradičnom interiéri našli ľudové plastiky svätcov, nešlo o domácu produkciu. Ľudia si ich prinášali zväčša z pútnických miest. Ich výroba bola sústredená najmä v okolí pútnických centier. Prvý, kto sa začal v Štiavniku (približne v 30-tých rokoch) venovať rezbárstvu, bol stolár - náturista Martin Jakubík. Nešlo však o figurálnu tvorbu, ale skôr o umelecko-remeselnú rezbu, v tom čase obľúbené krížiky, rámy a podložky pod parožky s motívmi javorových, dubových či lipových vetvičiek. Za ľudovú plastiku možno považovať len jeho figúrku Ukrižovaného. Toto sú v stručnosti pramene a podhubie, z ktorých vychádza tvorba štiavnických rezbárov.

 

ŠTIAVNICKÍ REZBÁRI

Prvé práce štiavnických rezbárov spadajú do začiatku 60-tych rokov 20. storočia. V tomto období došlo i v iných oblastiach Slovenska k oživeniu tohto druhu ľudového umenia. Pričinilo sa o to niekoľko nadšencov, ale i etnografov, najmä Alena Plessingerová, Irena Pišútová, Ester Plicková, Adam Pranda a ďalší. Práce rezbárov náturistov z tohto obdobia sú označované zväčša termínom" súčasná ľudová rezba". Túto tvorbu však nemožno jednoznačne označiť ako ľudové umenie, i keď mnohé práce, najmä starších autorov, nesú znaky tradičného ľudového umenia. Niektoré diela však možno priradiť skôr k insitnému umeniu. U mladších rezbárov zase badať vplyv rajeckého rezbárskeho družstva. Najmä u tých, ktorí sa vyučili tomuto remeslu v Rajci. Rezbári, ktorí sa snažia o určitú dokonalosť formy a myšlienku diela, zase inklinujú viac k amatérskej výtvarnej tvorbe.

 

POČIATOK

Zásluhu na prebudení a celkovej podpore rezbárskej tvorby v Štiavniku majú vtedajší štiavnický pán farár Albín Blažek a kaplán Jozef Balu šík. Obaja mali vzťah a veľký cit pre ľudové umenie. Blažek sám vo volných chvíľach nožíkom všeličo vyrezával. Balušík zas robil figúrky z hliny. Obaja boli dobromyseľní rodoľubi, typickí duchovní a kultúrno-osvetoví pracovníci.

Albín Blažek pôsobil ako farár v Štiavniku od roku 1938. V priebehu takmer polstoročia na tomto pôsobisku (46 rokov) mal ich "pánko" vynikajúcu možnosť dokonale spoznať miestnych ľudí, ktorých si veľmi obľúbil. Zistil, že za zdanlivo tvrdou náturou sa skrýva určitý jemnocit a zmysel pre krásno. Rozhodol sa zozbierať, ale aj podporiť toto duchovné bohatstvo pretrvávajúce ešte v živej tradícii ľudových povestí, rozprávok a piesní. S jeho osobou je spätý aj počiatok rezbárstva v Štiavniku. Úplne sa s ním stotožňoval i jeho kaplán Jozef Balušík. Vystihuje ho nápis na náhrobnom kameni : "Kňaz - umelec, milovník ľudu a prírody!' Pochádzal zo susedného Papradna. Zhodou okolností študoval teológiu spolu s Albínom Blažekom v Nitre, kde sa i spriatelili. Po celý svoj život venoval mimoriadnu pozornosť ľudovému výtvarnému umeniu. Objavoval talenty medzi prostými dedinčanmi všade tam, kde pôsobil. Povzbudzoval ich, motivoval a aj sám priúčal rôznym technikám ľudovo-umeleckej tvorby. Známe sú najmä jeho keramické miniatúry. Jedným z jeho najväčších objavov j e známy slovenský keramikár, figuralista Ignác Bizmajer.


PRIEKOPNÍK

V čase, keď Jozef Balušík pôsobil už ako starší kňaz na štiavnickej fare, postrehol na dvore sváka Bavlnu dreveného koňa z ohnutého smrekového dreva i vetrom poháňané figúrky, ktoré vyrezal pre vnúčatá. Kaplán sa ho hneď ujal a začal ho pobádať k vyrezávaniu. Najskôr si dal zhotoviť ucho na črpák a potom mu poradil, ako si pri vyrezávaní môže pomôcť samorastom. A tak Pavol Bavlna vytvoril prvý korpus Ukrižovaného zo samorastu borovice. Keď videl jeho nadanie, doniesol mu klátik lipového dreva a posmelil ho, aby z neho vystrúhal nejakú figúrku. V tejto práci ho ďalej podporoval aj Albín Blažek. Jeho prvé výtvory od neho odkúpil, čím ho tiež motivoval k ďalšej tvorbe. Časom vznikla na fare slušná zbierka Bavlnových samorastov, sošiek svätcov, ako i postáv z dedinského prostredia. Albína Blažeka práce tak zaujali, že i on sám sa začal venovať rezbárstvu. S Bavlnovou zbierkou sa na fare zoznámila i česká etnografka Dr. CSc. Alena Plessingerová, ktorá v tom Čase robila výskum ľudovej architektúry a bývania v oblasti Javorníkov. Práce ju veľmi zaujali a pre Národné múzeum v Prahe získala zbierku Bavlnovýeh rezieb. V roku 1966 pripravila v Národnom múzeu v Prahe výstavu rezbárov Pavla Bavlnu zo Štiavnika a Jozefa Chválu z Prachatic pod názvom "Současní lidoví rezbári". Výskumnú činnosť k tejto problematike vydala v katalógu a zborníku "Český lid". Výstava a články sa stretli s veľkým ohlasom najmä v odborných kruhoch. Vzrástol i záujem o práce Pavla Bavlnu. Za svákom Bavlnom prichádzali mnohí zberatelia ľudového umenia, ale i odborníci. A snáď i to bol impulz pre niektorých Bavlnovýeh rodákov, aby sa tiež o niečo podobné pokúsili.


PRIBÚDANIE

Druhým a nie menej výrazným ľudovým umelcom bol Matej Čupec z Hornej Štubne, rodák zo Štiavnika, ktorého k vyrezávaniu povzbudil tiež kňaz Albín Blažek. Keď mal už zozbieranú slušnú zbierku jeho prác, upozornil na jeho tvorbu Historický ústav SNM. Okrem jeho bohatej rezbárskej tvorby sú známe i jeho hlavy tesané do kameňa. Týmito prácami sa prezentoval najmä na výstave "Súčasní rezbári a sochári", ktorú usporiadala Irena Pišútová na Bratislavskom hrade v roku 1971 a na výstave "Trienále insitného umenia" v Bratislave v roku 1973. Zo starších rezbárov treba spomenúť i Jozefa Kršíka, ktorý tiež sekal do kameňa. Blízky tvorbe týchto troch rezbárov bol i Mikuláš Hraboš, ktorý začal vyrezávať až koncom 70-tych rokov na sklonku svojho života. Typické sú najmä jeho skupinové výjavy znázorňujúce rôzne tradičné pracovné postupy. V jeho šľapajách pokračuje i jeho syn Jožko a vnuk Marián s citom pre realistické stvárnenie námetu. Nápadité sú samorasty a plastiky Albína Panáča z Hvozdnice, v ktorého rezbách vidno tiež snahu o realistické stvárnenie výjavu. Niektoré sošky sú i polychrómované. Albín Blažek podporoval aj tvorivosť mladšej generácie rezbárov. Treba spomenúť predovšetkým Jána Pálku a Stana Poleka, ktorí sa v súčasnosti venujú i monumentálnej tvorbe. Ďalšou osobnosťou, ktorá prispela k rozvoju rezbárstva v Štiavniku, a to najmä mladej generácie, bol miestny učiteľ Silvester Cehlárik, ktorý v roku 1973 založil na škole rezbársky krúžok. Chlapci z krúžku sa zúčastnili na rôznych výstavách, kde úspešne reprezentovali rodnú obec. Niektorým z nich sa rezbárstvo stalo i povolaním. Členovia krúžku v tom čase boli: Vladimír Labuda, Martin Harvanec, Juraj Jakubík, Štefan Svrček, Štefan Mištrík, Vladimír Mišutka, Jozef Rakovan, Pavol Pláňavský, Peter Možucha a Jozef Ruman.

Zdroj: Knižné vydanie Štiavnikcí rezbári